Napsal Priznám sa bez mučenia, že sme pôvodne vôbec nemali v úmysle sa zastavovať na tomto krásnom a veľmi veľkom (samozrejme z môjho pohľadu) letisku.
Za všetko ale môže nový Legoland otvorený v Günzburgu, južne od Mníchova. Cestou domov (ešte stále považujem prechod Šumavy za cestu domov) sme za Mníchovom na diaľnici A92 narazili na smerovú tabuľu „Flughafen München“. Pred očami mi okamžite vyvstal model z Legolandu.
Model odbavovacej haly a riadiacej veže letiska v Mníchove cely z Lego kociek
Odbočili sme preto napravo a nechali sa viest značením smer Besucherpark (pak pre návštevy). Dokonalá nemecká organizácia dopravy mi nedovolila zablúdiť a vyviedla ma na parkovisku pre návštevníkov. Parkovisko zadarmo, stromy kryjúce auto pred slnkom boli ďalším príjemným prekvapením. Vstupné symbolické, dospelí 1€ a deti zadarmo. Po vstupe ma čakalo ďalšie príjemné prekvapenie. Okrem výhliadkového kopca, nevyhnutnej reštaurácie a predajne kníh a modelov Revell, sú v parku pre návštevy letiska tri plne prístupné dopravné lietadlá. Všetko sú to stroje, ktoré sa významne zapísali do histórie Lufthansy. DC-3, Super Constellation a moja obľúbenkyňa „Tante Ju“, Junkers Ju-52.
Aby návštevník z toho niečo mal, tak uprostred leteckého diania je umelo navŕšený kopec, z ktorého je takmer dokonalý výhľad na celú plochu letiska. My sme mali šťastie, lebo sme prišli práve v čase poobednej špičky. Okolo 14 hodiny začali prilietať a odlietať lietadla všetkých možných a nemožných typov a spoločností. Nieje to pohľad pre slabšie nervy, lebo z jednej a tej istej dráhy v jednom okamžiku jeden stroj pristáva a druhy odlieta. Moja žena sa zapovedala, že do lietadla viacej nesadne, lebo „predsa nieje možne, aby sa tie dva stroje nezrazili“. Po hodinke neustáleho pobiehania z jednej strany na druhú som rodinu poslal na zmrzlinu a ja som sa vrhol na malú expozíciu.
DC-3 vo farbách Swissairu bol bohužiaľ neprístupný a dal obdivovať len z diaľky. Tak som si to vynahradil v Super Constellatione. Lietadlo bolo otvorené a vo vnútri na pôvodných premietacích plátnach neustále bežali filmové týždenníky, kde hlavnú úlohu hralo toto lietadlo. Okrem zaujímavých záberov som ocenil aj funkčnú klimatizáciu (vonku bol parný letný deň). Na plátne bola postupne zobrazená celá služba tohto prvého zaoceánskeho dopravného lietadla Lufthansy.
Nakoniec som si nechal Junkersa. Už na prvý pohľad mi bolo jasné, že to nieje originálny Junkers Ju-52/3m, ale jeho licenčná stavba zo Španielska, konkrétne CASA 352L. Lietadlo je vo farbách Lufthansy s imatrikuláciou D-ANOY rekordného letu z Berlína do Tokia pilota, slobodného pána von Gablenza. Aj tento stroj bol vo vnútri klimatizovaný. Návštevník si tak v kľude mohol vypočuť dobové rozhlasové reportáže o tomto lete a v medzičase pozrieť celý interiér. Jediná nevýhoda (ale úplne pochopiteľná) bola plexisklová zábrana okolo rádiostanice a pred kabínou pilotov. Samozrejme som nafotil čo sa dalo. (fotky sú v druhom pokračovaní Walkaround CASA 352.
Jediným slabým miestom je úplné ignorovanie dnes bežnej angličtiny, čo môže nenemecky hovoriacim turistom robiť problémy. Tento fakt ale pravidelného návštevníka Nemecka asi neprekvapí.
Autor: Miloš Kmeť