Napsal Lietal Polikarpov I-153 v záverečných mesiacoch občianskej vojny v Španielsku, alebo nie?
Táto otázka, nesporne minimálneho historického významu, vzrušuje leteckých nadšencov už niekoľko desaťročí. Informácia je založená hlavne na publikovaných ilustráciách a rôznych článkoch v časopisoch a knihách.
Na začiatku celej záhady pravdepodobne stál vynikajúci britský letecký historik William Green, ktorý vo svojej knihe (1) vydanej v roku 1961 spomína prítomnosť I-153 na španielskom nebi. Najzaujímavejšie na tom je ale to, že vo svojich neskorších prácach (1971 a 1980) venovaných výlučne stíhačkám Polikarpova, sa táto informácia nespomína. Autor akoby nemohol podoprieť svoju hypotézu dôkazmi, tak radšej mlčal. Inšpirovaný kresbou Keitha Warda, pravdepodobne publikovanej v časopise (2) Americkej leteckej historickej spoločnosti (AAHS), uverejnil iný člen AAHS Clark Macomber v r. 1968 (3) malý bokorys I-153, s rovnakým číslom (8-3), ale kamuflážou tmavozelená/svetlomodrá, na rozdiel od pôvodnej piesková/svetlomodrá.
Piesková I-153 je veľmi diskutabilná. V podstate nič na tomto bokoryse nieje štandartné. Piesková farba je pre stíhačky FARE viac ako netypická a tvar čísla, „8-3“ s pomlčkou, sa nikdy neobjavil na nejakom republikánskom stroji. Navyše, „8“ bolo povojnové kódové označenie I-15 v nacionalistickom letectve.
Na niekoľko rokov sa akoby na túto tému pozabudlo. Španielsky letecký historik Salvador Relo (4) a neskôr Francúz Leonard Herbert (5) v podstate len opakujú a sumarizujú, čo už bolo napísané. Po publikovaní v prvom diele svojej rozsiahlej práce o lietadlách zo španielskej občianskej vojny, manželská dvojica leteckých historikov, Justo Miranda a Paula Mercado, túto otázku znovu otvorila. Venujú I-153 6 strán výkresov v mierke 1:72 a trojpohľad na stroj v republikánskych farbách. James Haycraft (7) koncom 80-tych rokov podrobil kritickej analýze všetky dostupné informácie a došiel k záveru, že I-153 v Španielsku nikdy nelietala.
Najnovším príspevkom na túto tému je farebný trojpohľad I-153 v kamufláži letectva Španielskej republiky (s číslom 58), uverejnený na internetových stránkach (8) New Zeland Fighter Pilots Museum. Táto spoločnosť sa venuje renováciám a zalietavaniu opravených historických strojov. Článok popisuje postup renovácie a zletuschopnenie I-153 zakúpenej v Rusku.
Tu si autor www-stránok NZFPM dal viac práce s hodnovernosťou. Hypotéze sa nedá nič vytknúť, snáď len to, že sa nechal evidentne inšpirovať starším I-15 „biela 58“ leteckého esa republikánov Američana Franka G. Tinkera, letka Lacalle, jar 1937
Ruské pramene, ako vždy, mlčia. Známe fakty hypotézu nepotvrdzujú, ale ani nevyvracajú. Konštrukčné práce na stíhacom dvojplošníku so zaťahovacím podvozkom I-153 začali 11.10.1937 a v októbri 1938 boli vyrobené tri prototypy. Všetky tri stroje prevzal CAGI. Jeden prototyp vzápätí havaroval a tak zostali na skúšky len dva, obidva s motorom M-25V. Sériová výroba začala až na jar 1939 (9). Sovieti teda mohli a určite aj boli schopní doviezť minimálne dve I-153 do Španielska a vyskúšať ich priamo v boji. Keď ale vezmeme do úvahy, že trochu staršie, sériové I-152 sa dostali do Španielska na jeseň 1938 a na frontu až začiatkom roku 1939, tak už to nieje také isté. Pri hľadaní pre a proti sa teda musíme obrátiť na najpovolanejších, teda na pamätníkov.
Jeden z najpovolanejších, Salas Larrazabal (10), španielsky historik, bývalý nacionalistický pilot-eso a priamy účastník bojov, nevnáša do záhady svetlo, ale skôr naopak. Nielenže napr. nasadenie mladších bratov Čajky, stíhačiek I-152, posúva do poslednej štvrtiny roku 1937, a túto originálnu chybu opakuje aj v revidovanom vydaní z roku 1972. Nasadenie I-153, bez bližších podrobností posúva na marec 1939.
Zostáva nám posledný a to „údajný“ priamy víťaz nad I-153. Werner Mölders vo svojom knižne vydanom vojnovom denníku (11) popisuje ofenzívu z októbra 1938, kedy dosiahol svoje 12. a 13. víťazstvo takto: „Vojna znovu vzplanula v plnej sile. Dnes sa objavilo nové nepriateľské lietadlo, dosť rýchle a s vynikajúcim dostupom. Vystúpili za nami až do 8 000 metrov. Používajú rovnakú taktiku ako my, ale ich útok nieje taký agresívny ako náš, keď máme našich protivníkov pred nosom lietadla. Napriek tomu, ale niektorí naši piloti po napadnutí takýmto protivníkom, boli šťastní, že sa bezpečne vrátili na základňu len s niekoľkými priestrelmi.“ Jeho 3. Staffel napadla zhora skupina „výborných Curtisov spolu s Ratami“ v nečakanej výške. Nemci ale získali rýchlo prevahu a rozbili útok protivníka. Mölders a jeho muži nahlásili zostrelenie 8 I-16 a 2 I-15. Žeby si taký skúsený a ostrieľaný letec nevšimol taký podstatný rozdiel medzi I-15 a I-153, a to zaťahovací podvozok? I keď v zápale boja sa dá všeličo prehliadnuť, ale chýbajúci podvozok dôverne známeho protivníka? To znie dosť neprofesionálne. Pilotom Legion Condor môžeme vyčítať všeličo, ale toto nie. Aby zmätok bol úplný, tak autorská dvojica Ries a Ring (12) uvádzajú Möldersovo 12 a 13 víťazstvo ako I-16.
Čo to teda tak vystrašilo nemeckých pilotov v októbri 1938? Ponúkam moju hypotézu, možno nie takú zaujímavú, ale zdá sa mi, že reálnejšiu. Koncom leta 1938 sa republikánskym nákupcom podarilo kúpiť a prepašovať do Španielska 24 amerických výškových motorov Wright Cyclone SGR-1820-F-54, ktoré dosahovali maximálny výkon vo výškach okolo 7 000 m (13). Ruský motor M-25 (463 kW) bol vlastne kópiou inej verzie Cyclonu, a to SGR-1820-F-3 (467 kW). V Rusku vyrábané motory mali ale jednu slabinu, spôsobenú nekvalitnou výrobou. Nedosahovali výkony svojho vzoru a s výškou sa výkon strácal ešte viac. Montáž pašovaných motorov do stíhačiek I-16 nepredstavovala teda veľký technický problém. Motory boli namontované na všetky I-16 typ 10 4ª Escuadrilla de Moscas, ktorá mala 12 lietadiel. Zbytok motorov zostal v zálohe. Jefe de escuadrilla Antonio Arias a piloti jeho letky sa mohli bez problémov pustiť do boja s Messerschmittmi aj vo výškach nad 6 000 m, teda tam, kde doteraz bezkonkurenčne vládli letci Legionu Condor. Ťažko sa dá veriť, žeby v čase pre republiku tak kritickom, keď bitka nad Ebrom zúrila v plnej sile, zostalo druhých 12 motorov ležať nevyužitých v sklade. I-15 mala ten istý motor, M-25 a dá sa ľahko predstaviť, minimálne skúšobná montáž niekoľkých motorov Cyclone F-54 do tohto obratného dvojplošníka. K tomu musíme prirátať fakt, že 3./J88 bola prezbrojená z Heinklov He51 B až v lete 1938 a dostala veľmi olietané stroje verzie Bf109 B-1 s motorom Jumo 210D (474 kW) od 2/J88. Möldersovo číslo, Uffz. Franz Jänisch, zdedil obstarožný „6-6“ a sám Mölders istý čas lietal s rovnako starým „6-7“. Stroje mali teda za sebou viac ako rok intenzívnej frontovej služby a ich výkony ďaleko zaostávali za papierovými.
Zdá sa mi dosť nereálne, že I-153 sa niekedy dostala do Španielska. Mohlo teda ísť o stretnutie dosť olietaných Messerschmittov Bf109 B-1 s niekoľkými I-15 s výškovými motormi Wright Cyclone SGR-1820-F-54.
Pramene:
01- William Green, WAR PLANES OF THE SECOND WORLD WAR, Volume 3, London 1961
02- QUARTERLY JOURNAL alebo NEWSLETTER American Aviation Historical Society (AAHS)
03- IPMS/France Journal, roč. 2, číslo 6, 1968
04- Issue 262 španielskeho časopisu FLAPS
05- Leonard Herbert, LES AVIONS DE CHASSE POLIKARPOV, Ouest France, Rennes 1981.
06- Justo Miranda, Paula Mercado AVIACION MUNDIAL EN ESPANA (GUERRA CIVIL) 1936-1939: Aviones Americanos y Rusos, Silex Ediciones, Madrid 1985
07- James B. Haycraft, On the Polikarpov I-153 in Spain, AIR FORCES OBSERVER, sv.11, číslo 4, október 1987
08- New Zeland Fighter Pilots Museum
09- Hans Heiri Stapter, Polikarpov Fighters in Action pt.1, Squadron/Siganl Publikation, Carrollton 1995
10- Salas Larrazabal, , LA GUERRA DE ESPANA DESDE EL AIRE, Ariel, Barcelona 1972
11- Fritz von Forell, WERNER MÖLDERS; FLUG ZUR SONNE. Druffel Verlag: Leoni am Starnberger See 1976.
12- Karl Ries, Hans Ring. LEGION CONDOR 1936-1939: Eine Illustrierte Dokumentation, Verlag Dieter Hoffmann, Mainz 1980
13- Michail Maslov, Istribitel I-16, Armada, M-Hobby, Moskva 1997
Autor: Miloš Kmeť